Jak se stane, že se slovenský designér dostane až na samotnou stáž u belgického dua A.F. Vandevorst? Ovlivnilo to tvou kariéru? Jaké jsi měl pocity, když jsi pak začal tvořit u nás.
„Na stáž ma dohnala neistota v tom, čomu sa mám v živote venovať. Ocitol som sa na rozmedzí voľného umenia a designu. Práca na oboch stranách ma napĺňala a očividne sa mi darilo, no niečo mi chýbalo … Zistil som, že najbrutálnejšou skúškou bude vrhnúť sa rovno na pracovnú stáž. A nie len tak hociakú, ale takú s ktorou zažijem rovno parížsky Fashion Week a všetok ten bordel okolo. Chcel som vidieť, ako “to” celé funguje zvnútra a tiež to, či budem schopný začleniť sa a stať sa funkčným ozubeným kolieskom… Nakoniec to dopadlo tak, že som dokonca plnil funkcie viacerých ozubených koliesok, vďaka čomu mám dnes v portfóliu reálne looky z Paris Fashion Week na ktorých som pracoval. Takisto som pracoval aj na business a office úlohách, takže mám v životopise skúsenosti, ktoré by som nemal kde inde získať. U AF sa kreatívna časť práce mieša s biznisom. To si na módnych domoch vážim najviac a v podstate je to aj mojou snahou.“
„Veľakrát som čelil prehnanému obdivu, že som sa tam dostal, keď mám tak “alternatívnu” minulosť. Myslím si ale, že naši lokálni designéri sú často utiahnuté myšky, ktoré si ani neuvedomujú silu svojho portfólia. Boja sa ísť do lesa. A to je škoda – pre nich samotných aj celkovo pre Slovensko a Česko. Mám oproti iným jednu jedinú výhodu – že som sa v lese narodil.“
Vnímáš rozdíl mezi tvorbou oděvu pro velké catwalky, kterou jsi vytvářel v období studia a stáží v zahraničí a kreativitou pro svou vlastní kolekci?
„Vôbec nie. Ako v Belgicku/Holandsku tak aj doma sa snažím do svojich vecí dávať maximum toho, čoho som v danom momente a za daných okolností schopný. Inak to ani nejde, nefungovalo by to a vesmír by sa zrútil sám do seba. Ak človek chce pracovať, pracovať bude – je jedno, či s drahými materiálmi z Paríža, alebo so špinavým plátnom, ktoré zadarmo dostane od milého predavača na pouličnom trhu v Holandsku (môj reálny zážitok počas mojej štúdijnej stáže, kde som nepatril práve medzi najbohatších študentov triedy). Jediné, čo sa ráta je energia a odhodlanie.“
Tvá poslední kolekce byla o třech dějstvích, pozitivních i negativních lidských vlastnostech. Vášeň do literatury i umění vnášíš i do svých kolekcí, kde je podle tebe hranice mezi tvou performance, která svou vizualitou přesahuje klasický design oděvu?
„Mojou snahou je vytvoriť akýsi hybridný gesamtkunstwerk, ktorý dokáže fungovať a komunikovať s ľuďmi na viacerých úrovniach: inému designérovi-kolegovi “chutia” strihové riešenia na odevoch, divadelný človek sa vyžíva v svetelnom stvárnení javiska a človek, ktorý sa trápi nešťastnou láskou zistí, že na svete nie je sám… Som človek, ktorý veľmi živo vníma krásu a emócie, ktoré nám svet ponúka – či už cez umenie alebo cez svet samotný. Ak uvidíte krásu a pochopíte jej významu tak, ako som ju videl a pochopil ja, zistíte, že jedna z vecí, po ktorých kreatívny človek v živote túži je ku samotnej kráse sveta prispieť. Ľudia zabúdajú na to, že dobrým slovom a pohľadom dokážu skrášliť deň tomu druhému, akokoľvek pateticky to znie… a niekedy stačí iba moment v metre, keď si stačí uvdomiť, že civením do mihajúcej čierňavy svet nespasíte.“
Co je pro pro tebe při tvorbě rozhodující? Zohledňuješ funkčnost a nositelnost oděvu, nebo tíhneš na prvním místě spíš k performance? Jsou to rovnovážné veličiny?
„Čím som starší, uvedomujem si krásu a silu odevu, ktorý je plne funkčný, no zároveň má aj nápad a zvláštnosť. Osobne neuznávam nadesignovanie “kocky”, priviazanie gumičky, natiahnutie na hlavu a vyhlásenie toho, že je to klobúk, ale ani to neodsudzujem… každý si hľadá svoju cestu a ak sa na svete nájde človek, ktorý v designovaní kociek nájde životné naplnenie a nekonečné šťastie, nemal by byť nikto, kto by mu v tom bránil.“
Před současným studiem na UMPRUM pod vedením ateliéru Liběny Rochové jsi studoval Vysokou školu výtvarných umění obor grafiky v Bratislavě. Jaký v tomto směru spolupráce vnímáš rozdíl?
„S odstupom času to vidím tak, že VŠVU bola kreatívnejšia bez veľkého focusu na techniku a UMPRUM je skôr technicky zameraná škola, ktorej kreativita nechýba, no niekedy mám pocit akoby kreativita nebola prvou vecou, čo uctieva. Obe majú svoje klady a zápory a som veľmi rád, že som mal možnosť plávať v oboch jazerách. VŠVU mi otvorila 33 dverí. Štúdium na UMPRUM ma naučilo zamerať sa na 3 z nich, ktoré ukrývajú bohatstvo. Bohatstvo, ku ktorému sa nedá dostať bez potu a krvi. Veľmi si vážim, že mám možnosť študovať u pani Rochovej. Hoci sa pri konzultáciach veľakrát naše názory líšia, keby sme sa zhodli vo všetkom, bola by to nuda ako pre mňa, tak asi aj pre ňu. A nič nie je horšie ako zomrieť za šijacím strojom v Prahe od nudy… :)“
Momentálně pracuješ na projektu XIII Card, ve kterém promítáš emoce i temnotu, kterou evokuje tvá tvorba. Můžeš nám tento projekt možná i poselství blíže představit?
„XIII CARD bude najtemnejšou časťou trilógie, no bude niesť veľmi pozitívne posolstvo, ktoré pravdepodobne nebude úplne čitateľné na prvý pohľad. No je to výzva pre diváka rozlúštiť hádanku a počkať si na posledný kúsok skladačky, ktorý príde až o pár mesiacov neskôr. Ak sa toho všetci spoločne dožijeme. Ak človek prekoná strach z toho, že môže zlyhať, nemá, čo stratiť.“
A právě na projektu XIII CARD jsme s Marošem spolupracovali. První dějství, ve kterém pracoval na reinterpretaci značky Helmut Lang s názvem Thorns a druhé Soil Maroš již na svém blogu odprezentoval. Plynulé navázání třetího dějství jeho nové kolekce plné zvratů, propracované variability a strohých tahů popruhů si můžete prohlédnout v našem společném editoriálu. S Fashion MAP jsme měli velkou radost být přitom a držíme mu palce!
